- „Tak ako sa cítite?“
- „Hrozne zle. Nemôžem vôbec dýchať, stále kýcham a kašlem. Dnes to v komore nevydržím.“
- „Mali ste ráno teplotu?“
- „Nie pán prímár, mala 36,4˚C“ pohotovo za mňa odpovedá službukonajúca sestra.
- „Tak potom môžte ísť do komory. Skúste to a potom uvidíme.“
Teplota je vraj kontraindikácia. Keby som mala teplotu, nemohla by som tam ísť, ale nemám a tak môžem. Hoci podľa mojej diagnostiky to bude zbytočná cesta, ale aspoň uvidím Líviu.
Iveta má nervy, na truc zabuchla okienko medzi prednou a zadnou časťou, aby som jej tam nekýchala a aby odo mňa nič nechytila. A tak aspoň máme s Adamom súkromie. Adam si celú cestu robí srandu. Tiež nechápe načo tam idem a navrhuje mi okružnú cestu po blízkych dedinách. Ide zozbierať vzorky do labáku, tak vraj môžem ísť s ním, keď už som v sanitke. Aj keď fyziognomicky sa Adam vôbec nepodobá na MUDr. Podmanického, povahou a správaním mi ho pripomína. Ako keby boli príbuzní. Ale neviem ako sa Adam volá priezviskom. A zdá sa mi to také trápne pýtať sa ho. Tak sa nepýtam. Som zvedavá čo mi povedia v komore.
- „Emma, čo ti je? Budeš môcť dýchať?“ Privíta ma Lívia miesto pozdravu.
- „Nie som si istá, ale primár ma sem poslal, že to mám skúsiť a potom sa uvidí.“
- „Tak teda choď sa prezliecť.“ A tak idem.
Neviem ako sa mojej prítomnosti potešia ostatní pacienti, ale čo mám robiť. Ja som sem ísť nechcela, ale primár ma sem poslal. A vôbec začínam mať všetkého dosť.
- „Emmka, čo je s tebou? Nevyzeráš dobre.“ Všimol si Maťko.
- „Mám nádchu, je mi zle, ale primár ma sem poslal. Neviem či budem môcť dýchať.“
- „Dám ti kvapky. Pôjdeme veľmi pomaly a keď ťa bude niečo bolieť, tak mi hneď povedz, dobre?“
- „Áno, jasné.“
Všetci sedíme v komore, reči okolo môjho nízkeho tlaku sú už za mnou, dnes sa pridali reči kvôli nádche, ale „primár povedal“ je silný argument a nikto si nedovolil oponovať. Ideme dolu. Tak to som musela takto nehorázne ochorieť, aby som mala Maťovu pozornosť. Stále sa na mňa pozerá, ale skôr mi to vadí. Veď musím vyzerať hrozne. Ani make-up dnes nemám, veď mi slzia oči, všetko by sa mi len rozmazalo. A tak pijem, lapám po vzduchu, hučí mi v ušiach, žujem žuvačku a zas pijem a bola by som radšej keby sa Maťko na mňa toľko nepozeral. AAAAUUUUU a inštinktívne sa chytám za pravé ucho. Mám pocit, že to cítim až v mozgu, akoby sa mi niekto nejakou tenkou ihlou rýpal až v mozgu. Nechutný pocit. Stojíme. Zdravotná sestra, Maťko a privolaná lekárka majú dilemu čo so mnou. Nakoniec sa rozhodne, že idem von. Pre istotu, aby sa niečo nestalo. A tak idem do predkomory. A vynáram sa. Sem tam ma stále bolí ucho.
Konečne som vonku. Adam ma nepočkal, takže exkurzia po okolitých dedinách a zbieranie vzoriek sa nekoná. Ešte mi lekárka dáva kvapky do ucha, aby ma to menej bolelo. Bavíme sa s Líviou. Lívia mi uvarila čaj. Perfektný ovocný s dvoma veľkými lyžicami medu a polkou citróna. Popri tom mi ukazuje rôznu fotodokumentáciu s čím všetkým tam ľudia boli a ako odchádzali po 30 sedeniach. Dnes som mala mať 17 sedenie, ale sa nekonalo.
Rozmýšľam čo ďalej. Odísť domov a či ostať? Zbytočne tu budem týždeň využívať hotelové služby nemocnice, ktoré sa s hotelovými vôbec nedajú porovnať. Budem tu s nádchou v podmienkach, ktoré mi nevyhovujú a možno sa mi to ešte aj zhorší. Preväzy robia otrasne, nemajú potrebné vybavenie a nič nečistia. A aj tak sa mi o chvíľu minie všetok materiál čo som si doniesla a tu mi nič nedajú a ktovie ako mi budú potom robiť preväzy. A keď pôjdem domov, aspoň mi poriadne vyčistia ranu na kolene. Doma budem mať aspoň podmienky na liečbu, lekárov a potrebný zdravotnícky materiál. Tak som si všetko vyhodnotila, že najlepšie bude ísť domov. Som tu predsa len a len kvôli hyperbarickej komore a do tej chodiť nemôžem. Kým sa nedám dokopy. Najlepšie bude vrátiť sa domov. Ešte dnes. Len neviem ako.
Komentáre