A už sa konečne objavil aj miestny primár. Okrem bežných rečí okolo preväzu a neochoty alebo neschopnosti riadneho vyčistenia, vlastne ani netuším k čomu bola nutná jeho prítomnosť. Potom mi oznámi ako telefonoval s bratislavským primárom a že sa dohodli, že môžem ísť domov a keď sa vyliečim tak sa môžem vrátiť, lebo napriek všetkému tu budem mať stále otvorené dvere. A vraj sanitka nie je a musia pre mňa prísť príbuzní. A keď nemôžu, musím čakať do zajtra.
Úžasné. Už ma tieto nekonečné reči o otvorených dverách unavujú. Mám ich otvorené pomaly v každej druhej nemocnici. Mám iný nápad. Čo tak ma konečne vyliečiť a tie dvere zamknúť na sto zámkov? Myslím, že mi nič z tohto sveta nebude chýbať.
Môj frajer pre mňa nemôže prísť, lebo vraj do šiestej pracuje. Nebude sa predsa trepať 90 km pre mňa a potom zas 90 km späť a potom k sebe domov príde o polnoci a druhý deň zas vstáva do práce. Radšej ma tu nechá dozajtra. Cítim sa urazená. Chcem to chápať, ale nedokážem. Ja by som pre neho asi tiež nešla. Pravdepodobne by som nešla. Isto nie. Nešla by som. Lebo by som to nestihla. A mám síce vodičák, ale netrafila by som. Ešte ako tak po diaľnici ale potom už nie.
Vlastne neviem načo mám takého frajera. Viem, že nie je môj sluha alebo poskok, ale keď niečo potrebujem, nikdy tu nie je a nikdy mi nechce alebo nemôže pomôcť. Síce sa tvári zamilovane, ale čo z toho, keď môj život v súčasnosti závisí od úplne iných vecí. Chatovať s niekým skoro celý deň je síce super (hlavne teraz), ale to je tak všetko čo od tohto vzťahu môžem očakávať. A potom ešte úžasne scestné rady ako mám čo ktorému lekárovi povedať. To viem aj bez neho. A čo bude v budúcnosti, tak to ešte neviem. Ale zatiaľ sa nič nemení a všetko je takéto.
Ešte by som mohla ísť vlakom, ale túto možnosť zavrhujem, lebo veď mám 4 tašky, nie som schopná ich odniesť. Takže sanitka.
V tom sa dozvedám, že Vladin manžel sa o hodinu zastaví po CT nález a ide do Bratislavy za doktorom Ambrym. Vladin manžel súhlasí, že ma zoberie a tak sa rýchlo začínam baliť. Robím čo môžem, aby som sa zbalila do štyroch tašiek, ale nejako mi to vychádza na päť. Nechápem. Veď som prišla so štyrmi.
Konečne. Opúšťam túto nemocnicu a teším sa domov. Vyrážame. Smer Bratislava. Cestou Vladin manžel stále rozpráva. Neviem, či sa potrebuje vyrozprávať, alebo či je ukecaný, alebo či mu je trápne len tak sedieť a celou cestou sa nerozprávať. Ja som nakapatá, zachrípnutá a tak veľa toho nenahovorím. Viac menej vedie monológ.
Rozpráva mi o svojom živote s Vlaďou, čím všetkým spolu prešli. Sú spolu dvadsať rokov. Nemajú vlastné deti. Majú len adoptované. Lebo Vlaďa nemôže mať vlastné deti. Cíti, že sa blíži jej koniec. Ani on neverí, že Vlaďa prežije. Hlas sa mu chveje, ale drží sa. Chcela by som ho utešiť, ale ako. Čo povedať v takejto chvíli, keď niekto stráca milovaného človeka? Ja síce verím v doktora Ambryho aj keď mne nebol schopný pomôcť. Párkrát mi síce zachránil život, ale tým len oddialil koniec. Aj tak v neho verím, lebo chcem. Pripúšťa, že toto je len zúfalý pokus, ale je to posledná šanca a tak ju musí využiť. Aby si to raz nevyčítal, že to neurobil.
Bavíme sa aj o možnostiach liečby v zahraničí. Vraj by pre Vlaďu bola šanca v USA. Ale je slabá a nezvládla by cestu. Bojí sa lietať. Neviem si predstaviť, že tam pôjdu autom. To by potom asi naozaj nezvládla. Ja som sa tiež liečila v zahraničí. V Belgicku. Ale zázrak sa nekonal. Tiež uvažujem o liečbe v USA. Ale také prachy mi poisťovňa nezaplatí.
Konečne doma. V mojej izbe. V mojej posteli. A môžem sa začať liečiť. Zajtra musím ísť pozrieť mojich bratislavských lekárov. Posielala som im síce fotky, ale vidieť naživo, je predsa len naživo.
Komentáre