Veľa sme chodili korčulovať, ona bola síce začiatočníčka, rýchla jazda bola nad jej sily, ale mne to bolo jedno. A večer sme chodili do mesta. Prvé dva týždne to bolo úplne super. A dokonca keď sme sa bavili, zisťovali sme že sme dosť podobné, že máme rovnaké záujmy, páčia sa nám rovnaké filmy, rovnakí muži, rovnaká hudba. Skrátka skoro ako moje druhé ja. I keď ona bola trochu mimo, dosť často si stála na kábli a niekedy ma to dosť štvalo, že je taká nechápavá, a že jej niektoré veci musím 5 krát vysvetľovať než ich pochopila, ale zas na druhej strane, niekedy som mala chuť byť s niekým ako ona a len tak tliachať o ničom. Tak som sa nad tento jej nedostatok povzniesla.
Raz sme boli večer spolu v meste a ako sme tak išli, tak som stretla jedného svojho známeho. On je povodne Francúz, ale už tu žije 10 rokov a hovorí veľmi dobre po slovensky. Ibaže sa stretáva prevažne s Francúzmi, ktorí sú tu a tí po slovensky nevedia. No a ako sme sa tak stretli, tak nás zavolal, aby sme si išli s nimi sadnúť na víno. Tak sme išli.
Okrem tohto Francúza, tam bol ešte jeden Francúz, ktorí nevedel ani pol slova po slovensky a jeden Angličan, ktorí čo to po slovensky zvládal. Potom ešte prišiel druhý Angličan, ktorý nevedel nič a ešte jeden Francúz, ktorý čo to vedel. Tak sa zistilo, že máme jazykovú bariéru, lebo Eva hovorila jedine tak na pol nemecky a mala úplne nulové znalosti angličtiny, o francúzštine ani nehovoriac. Tak občas sa niečo zahlásilo po slovensky ale kopec vecí som jej musela prekladať. Ale to bolo OK. Dohodli sme sa s našimi novými známymi, že v piatok zájdeme na diskotéku. A tak sme sa tešili.
S Evou sme sa dohodli, že potom u nej prespím, lebo ona má vlastný byt bez rodičov a na mňa by moja matka zas ziapala, že som ju zobudila a podobne. Ešte predtým sme si dokonca s Evou kúpili rovnaké tričko a dohodli sme sa, že si ho dáme na tú diskotéku. Tak som v piatok prišla k Eve, nechala som si u nej veci na prespanie a išli sme do mesta. Stretli sme sa s tým Francúzom, Angličanom a okrem toho tam bol ešte jeden nový Francúz, ktorý bol na Slovensku týždeň na služobnej ceste, dve baby Slovenky a jedna z nich tam bola s frajerom, ktorý bol Francúz ale vedel veľmi dobre po slovensky. Začali sme v jednom bare, pokračovali sme v druhom a potom sa rozhodlo, že na diskotéku sa nejde, lebo sa nikomu nechce. A že sa ide do tretieho baru. Lenže to už Eva bola urazená, že sa jej nikto nevenuje a že ona nikomu nerozumie, pretože sa hovorilo hlavne po francúzsky. Mňa začal baliť ten Angličan a tak som sa bavila prevažne s ním a Eve ostal do páru ten Francúz čo nevedel po slovensky ani ceknúť.
A tak zrazu na ceste do tretieho baru sa Eva stratila. Keď som si to všimla, že tam nie je, volala som jej na mobil, že kde je. A ona vraj že je v poslednom troleji a že ide domov. Vtedy ma skoro porazilo. Vlastne urobila zo mňa bezdomovca. Domov som nemala ísť ako, pretože kľúče od domu som mala v taške, čo som nechala u Evy. Prachy na taxík som tiež nemala, lebo som počítala s tým, že prídeme spolu s Evou nočákom. A trepať sa sama po tme k Eve, tak to určite nie, lebo tam je hrozná tma a žiadne svetlo tam nesvieti. Toto som od nej brala ako skutočný podraz, ktorý si kamarátky nerobia. Raz som niekomu uverila a toto bol výsledok.
Dnes mi je to smiešne, ale vtedy som sa cítila ako 10 ročné dievčatko, ktoré rodičia zabudli uprostred noci vonku. Nakoniec som to prežila. Asi do 4,00 sme boli s Angličanom v bare a potom sme išli k nemu. Samozrejme, že tam mal divné návrhy, ale keď som ho uzemnila, tak mi dal pokoj. Asi o 7,00 som prišla k Eve, že si potrebujem zobrať veci. Nikto nič nepovedal, len ahoj a to bolo všetko. Odvtedy sme sa prestali rozprávať.
Odvtedy sa s Evou rozprávame veľmi málo, len keď sa náhodne stretneme a von už nechodíme. Možno mi to trochu chýba, pretože mala výhodu bydliska.
Komentáre
dobra
re