Okrem nálezu z môjho zničeného kolena z Belgicka, však nemám žiadne príznaky. Rok som brala rôzne antibiotiká, ktoré nezabrali. Skončila som až pri vankomicíne. 4 mesiace ho do mňa liali intravenózne a potom ešte per os (v tabletkách). Infúzie vraj stáli asi 1300 eur, len neviem či len jedna alebo jeden liečebný cyklus, alebo ako to bolo. Ale koľko stáli tabletky, tak to viem presne. 625 eur za 10 tabletiek, t.j. na 5 dňovú liečbu. Nezabrali. Prečo sú potom tak nehorázne drahé, keď nevedia vyliečiť? Koniec koncov veď som za ne neplatila, platila to zdravotná poisťovňa, tak mi to nakoniec môže byť jedno. A tak som znovu v nemocnici. Oxygenoterapia je vraj posledná možnosť a vraj zaberá na ťažké infekcie. A tak to idem skúsiť.
Po úvodných formalitách som konečne vybavila príjem. Trvalo to asi hodinu. Sestričky z oddelenia boli dosť mimo. Pozerali na mňa ako na prízrak a asi 20 minút sa ma pýtali, že koho som priviedla na príjem, než to tu pochopili, že seba. Vraj k nim chodia len pamätníci z prvej svetovej vojny a ako môže taká mladá baba mať takúto diagnózu. (Tiež sa tomu čudujem kde som k tomu prišla.) Zobrali mi krv do 50ky striekačky. Svíčky, načo im toľko bude?
Ak nerátam Belgicko, prvýkrát som v nemocnici mimo Bratislavy. A nepáči sa mi tu. Vekový priemer pacošov je asi 55 rokov, takže ja s mojimi 25 dosť kazím priemer. Izby po troch. Zelené steny ako v škôlke na záchode. Je tu síce balkón, ale čo z toho, keď je zamknutý a nedá sa otvoriť. Jedna spoločná kúpeľňa pre celé oddelenie so spoločným záchodom. Okrem toho je tu našťastie aj oddelený záchod, ale ten je ďaleko. Žiadne súkromie. A to mi vadí. A dosť. Trochu mi to tu pripomína Lunik, všade samý bordel a všetko po dobe použiteľnosti.
Primár vyzerá byť celkom milý, okolo 45 plus, špinavý blond. Dostala som na neho kladné referencie, tak som zvedavá. No ale nemusím to nejako extra riešiť, lebo som sem neprišla kvôli nemu. A vymeniť obväz si dokážem aj sama. K tomu nepotrebujem žiadneho lekára. A okrem primára tu nie sú žiadni iní lekári. Dokelu, veď komu budem vymývať mozog? Miestne segry sú tiež od veci, nemajú zmysel pre humor. Ale sanitár vyzerá byť celkom fajn. Tak som sa ubytovala. Zatiaľ som sama na izbe (len dokedy?) a tak si môžem rozložiť svoje veci do dvoch stolíkov. Veď neviem ako si to tu vôbec predstavujú, veď som sem prišla so 4 taškami, to akože kam si ich mám dať? Veď tu nie je žiadna skrinka. Akurát tak malý nočný stolík, ktorý sa nedá ani poriadne zatvoriť. Je tu len jedna elektrická zásuvka na osobu plus jedna navyše pri dverách. A ja som sa sem dovliekla s laptopom, iphonom, dvoma mobilmi, CD prehrávačom a množstvom káblov, ktoré potrebujem niekam strčiť a nemám kam. Môžem sa buď len pripojiť na internet, alebo môžem dať nabiť mobil a nemôžem byť na nete. No neviem ako to tu prežijem. Minimálna dĺžka liečby je 10 dní, maximálna síce nie je obmedzená, ale je ohraničená 30 dňami. Radšej si ani nechcem predstaviť, že tu budem musieť stráviť 30 dní. Okrem mňa sú tu ešte dve babky, ale tie už zajtra odchádzajú a 8 chlapov. Je tu len 6 izieb, také malinkaté oddelenie. A majú tu politiku otvorených dverí, čo mi dosť lezie na nervy.
Potom sa konečne zmohli na preväz môjho kolena. No tak všetci do jedného by mali vrátiť maturitné vysvedčenia, resp. diplomy, že to tu takto funguje. Tu chytím ešte viac infekcie než už mám. Primár povedal, že čakal niečo oveľa horšie. Keďže tu nemajú základné vybavenie (dezinfekciu), tak mi dali obklad z čistého fyzáku. No nechápem, veď to ani robiť nemuseli, veď vlhká terapia sa už skúšala a nezabrala. Mala sa predsa urobiť dezinfekcia a nie vlhká terapia. No a perlička nakoniec Segra čo mi robila preväz, mala alergiu na nejaké buriny, takže stále kýchala a tiekol jej sopel. Zobrala vatu, vatou mi dala preč tie štvorce vymáchané vo fyzáku, potom kýchla a utrela si sopel a v tých istých rukaviciach mi vytlačila masť na koleno a potom 5 minút v tých istých rukaviciach otvárala náplaste, kydla mi to tam aj s igelitom a že vraj ona to nepozná, že som ju mala upozorniť. Tak nakoniec všetko bola moja chyba. A nemajú tu ani poriadne obväzy a ani žiadne iné vybavenie. Je to tu ako koniec sveta alebo niekde na konci Ruska. Ešteže mi tu internet funguje a že je tu pokrytie.
Sanitár je celkom fajn, aj večeru mi doniesol na izbu, lebo som ho presvedčila, že nemôžem chodiť a že keď mi nedonesie, tak ja do jedálne nejdem. Bola žemlovka. Celkom sa dala zjesť, len bola hrozne presladená. A to tvrdím ja, milovníčka sladkostí a čokolád. Tak neviem, čo na to povedali ostatní pacoši. Ešteže diabetici majú inú stravu. O desiatej večer idem otestovať spoločnú kúpeľňu. 6 spŕch a čím som bližšie k výlevke, tým černejšia podlaha. Príde mi to ako totálny humus. Majú tu vôbec upratovačku? Ako to tu umýva? Veď to je úplný raj pre plesne a infekcie. Ja som sa sem prišla liečiť a nie chytiť niečo ďalšie. Vyberám si teda sprchu, ktorá sa mi zdá najčistejšia a s pocitom totálneho hnusu sa idem ako tak osprchovať. Potom píšem mail Marekovi o dnešnom dni. Marek je fajn, poznám ho už asi 12 rokov. Je odo mňa o 10 rokov starší. A teraz sa vyvaľuje niekde v Stredozemí, takže to aj tak nebude čítať.
Komentáre