. S Timeou ideme dnes naposledy spolu do komory. A ešte ide s nami aj jedna babka, ktorej amputovali palec. Vraj je silná diabetička. A aby sa jej lepšie zhojila rana, tiež ide do komory. Dole nás už čaká vysmiaty Adamko, ako vždy. A ide s nami ešte aj jedna iná kočka Iveta z vedľajšieho oddelenia. Tiež jej amputovali palec. Urobila sa jej nejaká rana a zapálilo sa jej to, vraj ju to strašne bolelo a nešlo to inak ako amputovať jej palec.
Nie som síce lekárka, ale tak sa mi zdá, že amputácia je najlepšia liečebná metóda tejto nemocnice. Asi polovica pacientov je tu kvôli amputácii prstov alebo čiastočnej amputácii nohy pod kolenom. Zle to na mňa psychicky pôsobí. Nechcem ani len pomyslieť na to, že aj mne povedia lekári, že jediné riešenie ktoré existuje je amputácia. Ale ja mám pokazené koleno, tak potom mi budú musieť odrezať nohu nad kolenom. Ja nechcem žiť bez nohy. Radšej obetujem celý svoj život než by som mala žiť bez nohy.
Sanitka je dnes dosť nafullovaná, ale mne to nevadí, ja mám svoj flek istý vpredu vedľa Adamka. Ideme ešte do starého komplexu pre ležiacu pani Novákovú a potom do komory. Lívia, recepčná v komore, je úžasná baba, chcela by som mať kamošku ako je ona. Drží ma nad hladinou. Včera mi doniesla koláče čo upiekla. Vlastne vždy mi niečo nosí. Lívia je baba, ktorá robí svet a život aspoň trochu znesiteľnejším. Rýchlo sa prezliekam a potom sa ešte rýchlo bavíme s Líviou o všetkom možnom než začneme. Vlastne sa s Líviou bavíme skoro celý deň keď má čas. Na facebooku. A keď nie je online, tak si píšeme maily. Aj dnes je tu ten úžasný technik v žltom tričku. A opäť sa usmieva, vlastne on sa vždy iba usmieva. Ešte som ho nevidela aby sa neusmieval. Pomáha Adamovi priniesť pani Novákovú. Dnes je nás veľa a tak pani Nováková nemôže ležať, lebo by sme sa nezmestili a tak ju posadili. Pani Nováková je na pol tela ochrnutá. Neviem z čoho. A zle sa jej dýcha a ešte má aj zlomenú nohu. Len čo Maťko sedí za svojimi gombíkmi, využívam príležitosť. Ako sa blížim, Maťko sa už na mňa usmieva.
- „Ahoj Emmka, ako sa máš?“
- „Dobrý ...“ odzdravím tomu úžasnému technikovi v žltom tričku a až o pár sekúnd mi docvakne, že mi začal tykať. Zmeškala som svoju životnú šancu. Teraz čo?
- „Idete už dnu?“ opýta sa trochu zmätene.
- „Áno, už idem. A mohlo by tam byť dnes trochu teplejšie než včera.“ Zahlásim, ale tuším to skôr vyznelo trápne.
Fasa. Už mi zas vykal. Pokašlala som to. Naša večná téma s Maťkom je teplota v komore. Každému vyhovuje iná teplota a tak je dilema, koľko stupňov má byť vnútri. Či 27 alebo stačí 20 alebo niečo medzi tým.
Dnes je s nami v komore zdravotný brat miesto zdravotnej sestry. Sranda, to ma vždy fascinuje. Neviem prečo sa u nás profesia zdravotnej sestry považuje za viac menej ženskú záležitosť. Keď som bola v Belgicku, bolo to pol na pol. Možno by som povedala, že tam bolo aj viac zdravotných bratov než zdravotných sestier. Zdravotný brat meria tlak.
- „Je Vám dobre? Všetko v poriadku? Máte veľmi nízky tlak.“
- „Áno, iste, všetko v poriadku, mávam nízky tlak, je to normálne.“
- „Tak OK, ale ak by bol nejaký problém, hneď mi dajte vedieť.“
- „Jasné, ale je to normálne.“
Takže otázky ohľadne môjho nízkeho tlaku máme za sebou a môžme ísť dole. Ponor je pre mňa stále aj po dvoch týždňoch hrozný. Stále pijem, žujem žuvačku a hučí mi v ušiach. Ale už to zvládam lepšie než v prvý deň. Dnes je v komore Timea, pani Nováková, babka, Iveta, a ja. Ďalej tu ešte Paľko. Paľko má len 7 rokov. Oslepol. Bol na operácii uška a keď sa prebral už nevidel. Neviem aké skúsenosti má hyperbarická komora s navrátením zraku, ale ja si myslím, že to nebude fungovať. No bodaj by. Paľko je inak podarený chlapec. Kyslík znáša v pohode, oveľa lepšie než ja a celý čas si skladá lego. Alex. Alex je ochrnutý. Pretekal na motokárach a mal nehodu. Odvtedy už nechodí. Päť rokov sedí na invalidnom vozíku. Ja neviem, čo by som robila na jeho mieste. Človek, ktorý celý život športoval a teraz sa nemôže ani postaviť. Zdá sa byť v pohode. Vraj sa rozviedol, lebo jeho manželka sa s tým nedokázala vyrovnať. Ale teraz si našiel novú frajerku a dokonca aj pracuje. Tibor. Tibor je mladý chalan, tuším mladší odo mňa. Bol sa potápať a príliš rýchlo sa vynoril. Ostal ochrnutý, ale už pomaly začína chodiť s barlami. A potom Katka. Katka má alebo mala? taký istý tumor ako ja. Alebo podobný. Ona nevie, že ja to viem. Ja to mám v kolene, ona to má niekde na chrbte. Tiež bola v Belgicku, tak ako ja. Ona nemohla/nemôže chodiť. Chodí síce s chodítkom alebo barlami, ale podľa mňa to má ďaleko od chodenia. Všetci ju tu poznajú. Pretože sem chodí skoro stále. A potom je tu ešte taká staršia pani. S parkinsonom. Keď niečo povie, ja jej vôbec nerozumiem a sa čudujem tým, čo jej rozumejú. Potrebuje stálu opateru. Vozí ju sem syn. Nevie sa sama ani napiť, ani obliecť a asi ani nič iné. No a potom je tu pani Čunderlíková. Má vyše 60 a je strašne zvedavá. Každého spovedá čo mu je. Podľa mňa by sa nemala starať do diagnóz ostatných ľudí. Je to predsa súkromná vec. Keď to niekto chce povedať, OK, nech to povie, ale aby to nasilu z niekoho ťahala, tak to nie. Vraj je právnička. Ale tvrdí, že je advokátka. Keď prídem na izbu, musím skontrolovať či je zapísaná v advokátskej komore. Určite nie je, ale hlavne že o sebe vyhlasuje, že je advokátka. Pritom v živote právo nerobila. (Teda aspoň si to myslím.) Emigrovala do Švajčiarka a robila v nejakom hoteli. Stúpame hore. Celkom pohoda. Dnes sa to už dalo vydržať. Už mi ani tak veľmi nehučí v ušiach, ale stále mám v nich zaľahnuté. Ideme von. Maťko opäť všetkým pomáha von.
- „Ako Emmka, bolo dosť teplo?“
- „Bolo, ale mohlo byť aj teplejšie“ a usmievam sa.
- Maťko si povzdychne „Ja už neviem čo mám urobiť, aby som Vás uspokojil.“ Adam už stojí vedľa a neuveriteľne sa rehoce. Ako vždy.
- „Môžem Vám dať tip a zajtra to môžeš skúsiť.“
- „Tak zas zajtra.“
Ideme do šatne a ja ešte rozmýšľam nad tým, čo mi Maťko povedal. Povedal „uspokojiť“???? Z mojich myšlienok ma vytrhne pani Čunderlíková.
- „A Tebe je čo slečinka? Prečo si tu?“
- Nechápavo na ňu pozriem. Jednak neviem o tom, že som si s ňou potykala, ale budiš. Stručne odpovedám „Liečim sa tu.“
- „To viem, ale kvôli čomu si tu?“
- „Moja diagnóza je moja súkromná záležitosť.“
- „Keď chceš vedieť, ja mám problémy s chrbticou. Chceli ma operovať, ale som sa nenechala a prišla som radšej sem. Lebo jednu moju kamarátku operovali a ostala na vozíku.“
- „Mňa to nezaujíma, Vaša diagnóza je Vaša vec.“
- „A povedz mi moja, aké máš ty vzdelanie?“
- „Nemyslím si, že moje vzdelanie je relevantné v tejto situácii.“
- „Tá dnešná mládež, tá je strašne drzá. Povinne by mali dostať lekciu zo slušného správania“
A mám to. Ale moja diagnóza sa jej netýka. Nastupujeme do sanitky. Maťko pomáha Adamovi s pani Novákovou a potom s babkou a Ivetou. Timea je samostatná. Veď zajtra už ide domov. Pacoši naložení v sanitke.
- „Tak čaute, vidíme sa zas zajtra“ hovorí Maťko
- „Čau zajtra“ hovorí Adam.
- „Ahoj“ využívam situáciu aj ja a zdravím Maťka. A ešte mu rýchlo zakývam. Odkýval.
V sanitke rozprávam Adamovi o pani Čunderlíkovej. Dotklo sa ma to. Možno som mohla byť milšia, ale jednoducho nemám rada ľudí, ktorí takto vyťažujú. Adam sa zas rehoce. Vedľa majú družnú diskusiu o čistote v kúpeľni. A aj Iveta potvrdila, že aj na ich oddelení je to hrozné. Aj s hygienou aj so stravou.
Zvyšok dňa je už o ničom, tak ako vždy. Vlaďu zobrali na sálu, išli jej niečo odsávať. Čudný obed. Špenát. Nemám rada špenát. Timea má jedlo z domu, a tak zjem jej obed. Má plnenú papriku. Vyzerá to síce lepšie, ale chutí to tuším rovnako ako špenát. Potom drvím taliančinu, riešim seminárku z finančných trhov do školy. Vlaďa je späť, vraj to nebolelo a ani ju neuspávali. Ticho závidím čas návštev. Večer pozeráme s Timeou Vratní láhve. Síce vykopávka, ale už si to veľmi nepamätám a Timea to nepozná. A ako každý večer, zas píšem Marekovi mail. Marek je ešte stále na pláži v Stredozemí, ale už sa má čoskoro vrátiť. A riešim dilemu. Marek verzus Maťko. Dúfam, že v tejto nemocnici nebudem večne, takže s Maťkom nás delí 90 km. Neviem prečo, ale začínam sa zamýšľať aké trvanie môže mať vzťah na diaľku.
Komentáre
Prečítala som si