Emma G

Musím ešte zavolať bratislavskému primárovi a informovať ho o prerušení liečby. Mám voči nemu výčitky, že som ochorela a musím prerušiť liečbu. Veľmi sa spoliehal na efekt oxygenoterapie a na rozdiel odo mňa tomu aj verí. Našťastie je veľmi milý, síce mám pocit, že ho to mrzí, ale súhlasí s prerušením. No veď čo iné mal robiť.

Moja nádcha graduje z minúty na minútu. Šiesty krát sa informujem u staničnej sestry kedy príde primár, že chcem odísť a že naozaj nemá zmysel aby som tu bola v takomto stave.

Minulé leto som sa trochu viac zblížila s jedným dievčaťom čo býva vo vedľajšej ulici. Volá sa Eva. Poznáme sa už asi 5 rokov, cez moju sestru. Ale minulý rok sme sa dali viac dokopy. Evu opustil frajer a bola v depke a tak chcela chodiť von a ja som práve odišla z jednej workoholickej firmy s 12hodinovým pracovným časom a mala som pocit, že som niečo zmeškala a aby som to dohnala, tiež potrebujem chodiť čo najviac von. A tak sme sa našli.

Zapínam komp a verím, že sa mi dnes Marek ozve. Chvíľu ešte váham či sa nalogujem, alebo nie, ale raz sa tak či tak nalogujem a určite ešte dnes. Veď v dnešnej dobe, ten kto nie je online, neexistuje. Tak to už nebudem viac odkladať a aspoň budem vedieť na čom som.

Než sa objaví Adam, uvažujem, či mi Marek odpíše. Dnes je už v práci a už čítal všetky moje maily. Teda ... mohol ich čítať.

Chceli by ste poznať svoju budúcnosť? Čo vás čaká o rok alebo o desať rokov? Či len zajtra alebo budúci týždeň? Ja áno.

Celú noc som poriadne nespala. Stále ma bolelo hrdlo, tiekol mi sopel a kašlala som a kýchala. Mám pocit, že Vladi to ani veľmi nevadilo a vôbec sa nebála, že to odo mňa chytí. Jej bolo tiež zle. Celú noc vracala. Neviem z čoho. Primár si dáva ranné kolo vizity.

Len čo ráno otvorím oči, už viem, aký bude deň. Nejako divne ma začína bolieť hrdlo a tuším mám miernu nádchu. Ani dnes sa určite nič prevratné neudeje okrem toho, že sa vráti Marek z dovolenky. Ale aj tak mi dnes neodpíše. Až zajtra, keď bude v práci. Timea išla domov. Ostali sme len dve. Vladi je stále zle. Podľa mňa jej chýba hlavne niečo ako zmysel života. A možno ho ani nepotrebuje.

Všetky rána sú tu rovnaké. Žiadna zmena. Každé ráno budíček o 5.00 a meranie teploty. Zmrznuté raňajky priamo z mrazničky, alebo len z chladničky? Aj tu je všetko po starom. Chlieb, maslo, salám a mlieko. Už sme na izbe tri. Timea je po operácii varixov a tiež chodí do hyperbarickej komory. Vraj to zaberá aj na žily a cievy a zlepšuje prekrvenie tkanív. Timea sa má, zajtra ide domov a bude dochádzať. Mne by sa asi nechcelo dochádzať. Ale ja to mám 90 km z domu, ona len 7. Aspoň tak povedala. Tretia spolupacientka je Vlaďa. Vlaďa sa lieči na tumor, ale iného charakteru než ja. Pred pol rokom ju operovali v Bratislave a mala ísť na chemoterapiu, ale neviem prečo nešla. Radšej išla na dovolenku do Chorvátska a teraz sa jej to vraj vrátilo. Ani nechodí, len stále leží a berie stále analgetiká a trojkombináciu antibiotík. A stále sa sťažuje, že jej v Bratislave po operácii nedali antibiotiká a preto sa jej teraz otvorila rana a niečo jej tam hnisá či čo. Podľa mňa ATB dostala, ale len trojdávku, tak ako sa to robí všade inde vo vyspelom svete. Ale má aspoň vedľa seba úžasného chlapa, ktorý ju navštevuje dvakrát denne. To mne všetci povedali, že nemajú čas, že ich život sa nezastavil.

Oxygenoterapia, alebo liečba čistým kyslíkom. Princíp liečby spočíva v tom, že 90 minút pacienti vdychujú čistý 100%-ný medicínsky kyslík, v pretlakovej komore. Je to presne taký istý pocit ako majú potápači, keď sa ponoria do 15 metrovej hĺbky. Touto terapiou sa dostáva z pľúc do krvi oveľa viac kyslíka. A tým pomáha pri akútnom nedostatku krvi v tkanivách. V mojom prípade, keďže kyslík je vysoko toxický, má zničiť moju infekciu. .

Zanedbaný výzor, špinavé a roztrhané oblečenie, zápach alkoholu a v igelitovej taške zbalený celý život. Asi tak by som opísala bezdomovca, ak by sa ma niekto opýtal koho si pod pojmom bezdomovec predstavím. Ak ich na ulici stretneme so žiadosťou o pár drobných, väčšinou sa radšej otočíme a tvárime sa, že nepočujeme, alebo sa práve veľmi ponáhľame a nemáme čas. Ale aj bezdomovci sú ľudia, presne takí istí ako my, len mali viac smoly a či už vlastnou vinou alebo zavinením treťou osobou prišli o svoje obydlie. Museli sa presťahovať na ulicu. V lete sa to ešte dá zvládnuť, ale počas tuhej zimy, mnohí z nich umierajú a sú odkázaní na pomoc ostatných. Žijú v neľudských podmienkach a často ide o celé rodiny aj s malými deťmi.

Opäť raz stojím pred budovou, do ktorej sa mi vôbec nechce vkročiť. Slušne veľký komplex pripomínajúci nemocnicu. Vlastne to je nemocnica. A podľa toho aj vyzerá. Ani neviem čo som čakala. Keď idem do nemocnice, musí predsa vyzerať ako nemocnica, či nie? Už vyše roka bojujem s ťažkou infekciou. Methicillin resistant Staphylococcus aureus. Skratka: MRSA. Vraj sa na to umiera.